Skúsenosť každej ženy treba posudzovať ako príbeh, ktorý sa vyvíjal a menil, mal svoju vlastnú povahu, dynamiku, význam, dôsledky a ovplyvňujúce faktory, pretože v prípade násilia vo vzťahoch platí, že rozhodujúci je kontext.
V rámci intervencie, ale aj posudzovania násilia vo vzťahu je nevyhnutné vypočuť si celý príbeh ženy, z ktorého jednotlivé zážitky tvoria kúsky skladačky celého obrazu. Nedostatok pozornosti venovanej kontextu často podporuje zachovanie status quo a môže obhajovať násilie. Každý páchateľ sa orientuje na oklamanie systému a využitie všetkých jeho slabých miest tak, aby mohol – možno v sofistikovanejšej podobe – pokračovať vo svojom skrytom násilnom správaní, v nátlaku, obmedzovaní a zneužívaní partnerky. Zákony, justičný systém, políciu, znalecké posudzovanie a inštitúcie poskytujúce pomoc ženám a ich deťom vníma len ako prekážku, ktorú treba odstrániť alebo využiť vo svoj prospech a používa na to širokú škálu spôsobov. Jedným z nich je zdieľaná zodpovednosť, keď sa snaží preniesť časť zodpovednosti za svoje násilné správanie na ženu, alebo prehodenie rolí obete a páchateľa, keď je jeho cieľom obviniť ženu ako páchateľku násilia. Na tieto taktiky osobitne upozorňujeme, pretože v praxi dochádza k tomu, že systém aj ľudia, ktorí v ňom pracujú, pri riešení problému násilia vo vzťahoch často preberajú páchateľove taktiky. V dôsledku čoho mnohé ženy zažívajú sekundárnu viktimizáciu.
Autorský tím (Dobash a kol.) zverejnil na prelome tisícročí výsledky trojročného výskumu, ktorý bol uskutočnený v rámci programov pre páchateľov násilia v Škótsku. Ich štúdia priniesla nové zistenia o taktikách, ktoré násilníci používajú voči partnerkám. Poznatky, ktoré odhalil tento dlhodobý výskum, v radoch odbornej verejnosti významne rozšírili porozumenie rozsahu, povahe a účelu používaných taktík – uvádzame niektoré z nich.
Násilie sa nedá oddeliť od vzťahu
Páchatelia násilia sa snažia zabrániť nielen tomu, aby ich partnerky konfrontovali s ich vlastným správaním, ale aj tomu, aby ženy vnímali a pomenovali vzťah ako násilný. Taktika, ktorú používajú, je izolovanie jednotlivých násilných skutkov, aby ich žena vnímala maximálne ako vybočenie z normy alebo ako od seba navzájom oddelené, izolované incidenty. Cieľom tejto taktiky je zabrániť partnerke, aby videla súvislosti medzi tým, čo sa deje a skutočnosťou, že sa partner dopúšťa násilia.
Násilní muži sa týmto spôsobom uisťujú, že ich konanie nie je vnímané ako charakteristický znak vzťahu, ale skôr ako fragmentový incident oddelený od vzťahu. Mnoho mužov používalo túto taktiku aj na vymazanie samotnej spomienky na násilie z pamäti žien. Autori a autorky štúdie konštatovali, že ak nie je násilie pomenované alebo ak nebolo ženám umožnené, aby ho pomenovali, potom dochádza k popieraniu jeho existencie a skúsenosti žien sú interpretované ako nereálne.
Ženy zažívajúce násilie, ktoré hľadajú podporu formálnych alebo neformálnych sietí, sa môžu stretnúť s podobnými reakciami. V prípade znaleckého posudzovania alebo pri kontakte s rôznymi inštitúciami sa to môže diať takým spôsobom, že im neumožnia rozpovedať celý príbeh v kontexte jeho postupného vývoja, dynamiky správania páchateľa a okolností, ktoré príbeh ovplyvňovali.
Podobným príkladom takéhoto fragmentovania je ospravedlňovanie zlyhania polície pri ochrane žien, ktoré boli zabité súčasnými alebo bývalými partnermi.
V posledných rokoch bolo na Slovensku medializovaných viacero takýchto tragických vrážd žien, ktorým polícia nedokázala zabrániť napriek tomu, že bola na násilie opakovane upozorňovaná a žiadaná o pomoc.
Hoci sa zlyhanie polície opakuje, príbuzní obetí a verejnosť opakovane dostávajú vysvetlenie, že išlo o individuálne zlyhanie konkrétnych policajtov. Je však zjavné, že počet týchto prípadov už dosiahol kritické množstvo, takže ide o chybu v systéme.
V organizácii ALEJ, rovnako ako naše kolegyne a kolegovia v ďalších pomáhajúcich organizáciách, máme opakovanú skúsenosť s tým, že ženy podávajú na páchateľov trestné oznámenia opakovane (aj osem- až deväťkrát) a polícia ich situáciu podceňuje a nerieši.
Násilie nemožno ospravedlniť
Ďalšia taktika páchateľov, s ktorou sa ženy môžu stretnúť, keď sa rozhodnú vyhľadať pomoc, je ospravedlňovanie násilného správania a rozdeľovanie zodpovednosti medzi oboch partnerov (zdieľaná zodpovednosť). Taktika ospravedlňovania násilia vo vzťahu sa spája s pripisovaním viny partnerke alebo rôznym vonkajším faktorom. V spomínanej štúdii sa u mužov vyskytovalo štandardné ospravedlňovanie násilia a zneužívania ako dôsledku výchovy, ťažkého detstva a pod. V mnohých prípadoch však boli vysvetlenia násilného správania absurdné a – ako sa uvádza v štúdii – „dovedené do krajnosti, repertoár obviňovania môže byť taký široký, ako im to dovolí ich kreativita”. V tejto kategórii sa vyskytli také ospravedlnenia, resp. pripisovanie viny za násilie ako ľudia a dedina, v ktorej muži žili; krčma, v ktorej pili; počasie alebo neživé predmety (napríklad dvere).
Pri hľadaní pomoci sa ženy môžu stretnúť s variantom tohto správania aj zo strany vlastnej neformálnej siete, keď ľudia, na ktorých sa s dôverou obracajú, ospravedlňujú páchateľovo správanie. Pre ženy je veľmi znepokojujúce stretnúť sa s podobnými reakciami, ktoré spochybňujú a neutralizujú ich vlastnú skúsenosť. Od mnohých žien, s ktorými spolupracujeme, sme sa dozvedeli, že spochybňovanie neprežívajú len ako déjà vu páchateľovho správania, ale najmä ich to odradzuje od hľadania ďalšej pomoci. K týmto skúsenostiam prispieva nízka miera informovanosti a vzdelania tých, ktorí by mali pomáhať a chrániť, ako aj projektovanie vlastných predsudkov na ženy hľadajúce pomoc.
Príčinu týchto a podobných zlyhaní nielen na strane polície, ale aj u ďalších profesií sa zrejme skrývajú v nízkej miere povedomia o probléme násilia vo vzťahoch a v podceňovaní skúsenosti žien, ktoré má za následok, že ich príbehy nie sú vypočuté.
Vo viacerých textoch nášho blogu sa venujeme vysvetľovaniu jednotlivých aspektov týchto aj ďalších taktík, ktoré používajú páchatelia násilia, keď sú konfrontovaní so svojím násilným správaním, keď zaň musia niesť zodpovednosť alebo keď sa partnerky s nimi pokúšajú hovoriť o ich správaní a vyjednávajú s nimi o ukončení násilia. Informujeme tiež o tom, ako hovoria násilní muži o vlastnom násilnom správaní (pozri Slovník vysvetlení, ktoré používajú násilníci)
a aké spoločné znaky možno v týchto výpovediach rozpoznať.
Ak zažívate vy či niekto z vášho okolia násilie zo strany manžela, partnera, bývalého partnera či iného muža alebo sa vás týka problém stalkingu a kyberstalkingu, obráťte sa na nás. Kontaktovať nás môžete prostredníctvom linky 0911 417 778 alebo emailu alejporadenskecentrum@gmail.com.
Navštívte aj naše webové stránky www.alej.eu a www.vykroctedobezpecia.sk.
VYKROČTE DO BEZPEČIA
Použitá literatúra
Cavanagh, K., Dobash, R. E., Dobash, R. P., Lewis, R. 2001. ‘‘Remedial work’’: Men’s strategic responses to their violence against intimate female partners. Sociology 35(3): 695–714.
Dobash, R. P., Dobash, R. E., Cavanagh, K., Lewis, R. 1999a. A research evaluation of British programmes for violent men. Journal of Social Policy 28(2): 205–233.
Dobash, R. E., Dobash, R. P., Cavanagh, K., Lewis, R. 2000. Changing Violent Men. Thousand Oaks, CA: SAGE.
McHugh, M. C., Livingston, N. A., Ford, A. 2005. A postmodern approach to women’s use of violence: Developing multiple and complex conceptualizations. Psychology of Women Quarterly 29(3): 323–336.
Comments