Ženy, nie ste rehabilitačné centrá pre nevychovaných mužov…
Nie je vašou úlohou muža napraviť, zmeniť, opatrovať ako matka alebo ho vychovávať. Chcete partnera, nie projekt.
Julia Roberts
Ženy vo fáze po ukončení vzťahu okrem iného reflektujú, rozprávajú sa, píšu si denníky, len tak jazdia v aute a premýšľajú, prehodnocujú body zlomu v procese odchodu, prehodnocujú, čo im skutočne pomohlo a čo nie. Môžu si klásť otázky ako napríklad Prečo práve ja? Kde som urobila chybu? a pýtajú sa samy seba, kde sú zraniteľné. Tiež sa môžu porovnávať s inými ženami, ktoré nežijú v násilných vzťahoch: To nie je fér. Prečo sa mi to stalo? Prečo práve ja? A niektoré si priznávajú, že ešte stále k bývalému partnerovi niečo cítia. To všetko ich môže viesť k otázke, či sú schopné mať normálny vzťah s mužom.
Toto všetko je úplne bežné, normálne, a ak ste sa v tom našli, vitajte v klube – nie ste divná ani „chybná“. Takto sa cítia a toto prežívajú ženy, ktoré kráčali po tej istej ceste ako vy.
Nasledujúce výpovede žien pochádzajú zo štúdie, ktorá sa zamerala na skúmanie procesu odchodu z násilných a zneužívajúcich vzťahov u žien v malých mestách a vidieckych komunitách vo východnej Kanade.
Ľudia z okolia, teda priateľky, priatelia, známi, prípadne aj vlastná rodina. majú po ukončení vzťahu zo strany ženy niekedy viac pochopenia pre násilného partnera a jeho „ťažkú situáciu“ a až po mnohých mesiacoch alebo rokoch začnú uznávať dôkazy o jeho neochote prevziať zodpovednosť za ohrozujúce správanie. Ak však priatelia alebo rodina potvrdia ženin pohľad na násilného a zneužívajúceho muža, má potom menší sklon k sebaobviňovaniu:
Je mi jedno, čo si o mne ľudia myslia. Nazývali ma všeličím, aj kurvou, lebo som rozbila tento „šťastný domov“. Ale trvá to už tri roky a ľudia začínajú chápať Vracajú sa a rozprávajú sa so mnou a uvedomujú si, že to nebolo také dobré, ako si mysleli.
Ženy sa samy seba pýtajú: Prečo som zostala tak dlho? Niektoré to pripisujú svojim vlastným očakávaniam, ale aj očakávaniam spoločnosti človek len tak neodíde alebo nedostatku zdrojov, ako sú peniaze alebo bezpečné a stabilné útočisko pre seba a svoje deti. Väčšina žien si po čase uvedomuje, že neodišli, pretože mali nádej, že sa partner zmení, ak sa budú snažiť, aby pochopil, čo spôsobuje, alebo uverili jeho výhovorkám:
Mala som vymytý mozog.
Milovala som ho.
Bolo to zo zvyku.
Pri spätnom uvažovaní o bývalom partnerovi identifikujú jeho manipulatívne správanie, hovoria, že bol divný alebo robil divné veci. Niektoré ženy sa hnevajú, že ľudia v okolí vedeli o jeho predchádzajúcom násilnom správaní, nijako ich však nevarovali. Kladú si otázku, či mohli – najmä na začiatku vzťahu – zohrať ony samy nejakú úlohu v násilnom správaní partnera:
Nechala som ho, aby ma prevalcoval.
Hrala som sa na jeho matku.
V určitej chvíli ženy dospejú do fázy, keď už nedovolia, aby skúsenosť so zneužívaním určovala ich život, a opisujú to rôznym spôsobom:
Zaraďujem si to do archívu pre budúcnosť.
Prelomila som ten zvyk a sny, ktoré som mala, keď som bola mladšia, sa vrátili, ale už sú iné.
Ženy často zažívajú, že ich okolie presviedča, aby sa už nezaoberali tým, čo prežili, aby odpustili a zabudli. Bývajú oprávnene frustrované a nahnevané, že sa od nich očakáva odpustenie, ale neočakáva sa, že násilní muži prejavia ľútosť. Rovnako zle znášajú, keď padajú poznámky typu: Budeš si pamätať to dobré, a nie to zlé. Nechápu, ako si môžu druhí ľudia myslieť, že sa dá len tak zabudnúť na takú zlú a dlhodobú skúsenosť. Ženy si skôr povedia: Nezabudnem a urobím všetko pre to, aby sa to už neopakovalo.
Ak zažívate vy či niekto z vášho okolia násilie zo strany manžela, partnera, bývalého partnera či iného muža alebo sa vás týka problém stalkingu a kyberstalkingu, obráťte sa na nás. Kontaktovať nás môžete prostredníctvom linky 0911 417 778 alebo emailu alejporadenskecentrum@gmail.com.
Navštívte aj naše webové stránky www.alej.eu a www.vykroctedobezpecia.sk.
VYKROČTE DO BEZPEČIA
Použitá literatúra
Wuest, J., Merritt-Gray, M. 2011. Beyond survival: Reclaiming self after leaving an abusive male partner. Canadian Journal of Nursing Research, 32, 4, 79–94.
